Poznámka na úvod - je to pomerne smutná poviedka. Snažila som sa tie pocity popísať reálne, ale neviem, či sa mi to podarilo. Ja pri poviedkach a pri filmoch a celkovo pri dojímavých veciach neplačem, ale pieseň, ktorú som sem pripojila spolu s písaním tejto poviedky bolo pre mňa veľmi ťažké. Dúfam, že poviedka sa vám zapáči. Plánovala som k nej spraviť aj banner, ale nemala som na to energiu. A pravdepodobne by som ním aj tak nedokázala vystihnúť podstatu tejto poviedky…
Cesta na letisko ubiehala v tichosti. Burt za volantom sa tváril skrúšene a celkovo jeho tvár a výraz vyžarovali smútok. Akoby aj nie, už o pár minút odíde jeho jediný syn – samozrejme, ak neráta Finna – do New Yorku na niekoľko rokov a vracať sa bude len raz za pár mesiacov. Nevedel si predstaviť, ako to bude vyzerať doma bez Kurta. Pravdepodobne ako v opustenom dome, ktorý v sebe má stále nejaké pozostatky Kurtovej prítomnosti. Jeho izba však bude dýchať prázdnotou a prázdne poličky a stôl budú pôsobiť priam desivo.
Snažil sa však nenechať žiaden zo svojich pocitov vyplávať na povrch, pretože to nechcel Kurtovi robiť ešte ťažším. Áno, aj pre Kurta to bolo ťažké a hoci ísť do New Yorku a byť prijatý na jeho vysnívanú univerzitu bolo jeho snom, teraz tu musel nechať lásku svojho života. Blaine bol jediným človekom, kvôli ktorému by sa bol jeho syn ochotný vzdať svojich snov, alebo ich aspoň odložiť o rok aby mohli začať spolu, avšak tu sa ukázal Blainov pravý charakter. Nikdy by od Kurta niečo také nežiadal. On ho nie len že neodrádzal, naopak, ešte ho v tom všetkom podporoval, hoci každá myšlienka na Kurtov blížiaci sa odchod mu trhala srdce.
Burt sa pozrel do spätného zrkadla a pri pohľade na dvoch chlapcov ticho sediacich v pevnom objatí mu zvlhli oči. Bol to neuveriteľne dojemný pohľad.
Blaine sedel na zadnom sedadle Burtovho auta a práve prežíval jednu z najťažších chvíľ vo svojom živote. Už o pár desiatok minút odíde Kurt na rok preč. Jeho Kurt, ktorého uvidí najskôr až o dva mesiace. Pochyboval, že niekedy cítil toľko pocitov a emócií naraz. Bol tam smútok z toho, že Kurt odchádza; bolesť z jeho dočasnej straty; zúfalstvo, že ho nebude môcť objať, pobozkať, alebo len tak sa dívať do tých jeho krásnych modrých očí; pochybnosť, že to zvládne bez toho, aby prišiel o rozum… no na druhej strane bol za Kurta šťastný. Bol naňho hrdý, že sa mu podarilo splniť si svoje sny, miloval iskričky radosti v Kurtových očiach, ktoré mu rozžiarili oči vždy, keď sa pozrel na list z Newyorskej akadémie dramatických umení, v ktorom mu oznamovali jeho prijatie a ktorý si nechal zarámovať a zavesiť nad písací stôl. Nedokázal by mu to odoprieť, hoci jedna jeho časť naňho doslova jačala, aby ho nikam nepustil, aby ho zovrel v náručí a nenechal odísť.
A pod vplyvom všetkých tých emócií mu oči naplnili nepreliate slzy, ktoré však silou vôle zadržiaval v sebe. Rovnako ako Burt, nechcel to Kurtovi robiť ešte ťažším.
Na druhej strane Kurt nechal svoje slzy voľne stekať dolu lícami. Aj v ňom sa zmietali protichodné pocity. Na tento deň čakal od svojich ôsmich rokov, kedy sa definitívne rozhodol, že sa chce stať súčasťou úžasného sveta na Broadwayi, ale teraz mal chuť sa vykašľať na školu a ostať s Blainom. Vedel však, že by to nebolo príliš múdre, pretože taká šanca sa nezahadzuje a nabudúce by sa mu dostať sa tam nemuselo podariť. Budúcnosť bola dôležitá, no preňho bol rovnako dôležitý aj vzťah s Blainom. Najradšej by ostal v jeho objatí do konca svojho života… vedel ale, že to nejde.
Ďalšou skutočnosťou, kvôli ktorej sa rozhodol neostať rok doma bola Rachel. Od malička spolu plánovali život v New Yorku a vedel, že ona prežíva presne to isté. Keby sa Kurt rozhodol ostať, určite by ostala aj Rachel, pretože by nemala odvahu odísť sama do neznámeho mesta. On sám by premýšľal o odchode, keby zistil, že Rachel sa z nejakého dôvodu rozhodla do školy nenastúpiť.
Ani jeden z nich nič nehovoril. Iba si užívali objatie a čerpali energiu jeden z druhého. Žiadne slová neboli potrebné, stačila ich vzájomná blízkosť.
O pár minút auto začalo spomaľovať, až úplne zastavilo. Kurt sa odtiahol od Blaina a zodvihol k nemu pohľad. V jeho teplých hnedých očiach sa odzrkadľoval smútok a veľká láska.
„No tak, chlapci, musíme sa ponáhľať, inak Kurt zmešká lietadlo,“ poháňal ich Burt, keď sa ani jeden z nich nemal k odchodu.
„Blaine, ja-“ začal Kurt, avšak zastavil ho Blainov ukazovák, ktorý mal zrazu zľahka pritlačený na ústach.
„Pššt, Kurt je čas ísť. No tak, o dva mesiace prídeš domov a celé tie dva týždne sa od teba ani nepohnem,“ snažil sa Blaine Kurta trochu rozveseliť a k svojim slovám pripojil aj nežný bozk. Zrejme to fungovalo, pretože Kurt prikývol a vystúpil z auta. Svoju príručnú tašku si zavesil na rameno a Burt mu z kufra auta vybral a podal menší kufor, zatiaľ čo ten veľký vzal sám Burt. Kurt vzal Blaina za ruku a všetci traja spolu vstúpili do budovy letiska.
Najprv odniesli batožinu na kontrolu a potom sa posadili do haly. Do odletu ostávala asi pol hodina a Blaine cítil, ako v ňom pocit úzkosti stále viac rastie.
Burt im povedal, že si skočí po kávu (Kurtov zvláštny pohľad si ani nevšimol – áno, od toho posledného infarktu jeho otec kávu nepil), poskytujúc im tak pár minút osamote, aby sa mohli v súkromí rozlúčiť. Teda tak v súkromí, ako sa v plnej letiskovej hale dalo.
„Kurt,“ prehovoril Blaine a vzal svojmu priateľovi tvár do dlaní. „Pamätaj si, že ťa milujem tak veľmi, ako sa len dá a vždy aj budem, nech sa deje čokoľvek. Si celý môj život a za nič na svete nedovolím, aby nás niečo rozdelilo. Už vôbec nie nejaký New York. Naša láska je pre mňa to najvzácnejšie čo mám a nenechám si ju vziať. Si moje všetko, Kurt.“
Po jeho slovách sa Kurtovi opäť po tvári rozkotúľali slzy a z hrdla sa mu vydral tichý vzlyk.
„Ale, Kurt,“ pritiahol si ho k sebe Blaine a len ho držal v pevnom objatí.
„Milujem ťa,“ tichým hlasom po chvíli prehovoril Kurt. „Každý večer spolu budeme na Skype a o dva mesiace priletím späť.“
„Áno, ja viem, láska,“ pobozkal ho Blaine a rozhodol sa, že predsa len Kurtovi nepovie o tom, že o štyri týždne letí do New Yorku. Chcel ho prekvapiť a v duchu si vedel predstaviť ten výraz na Kurtovej tvári, keď sa mu objaví pred dverami internátu.
Zrazu sa niekde za nimi ozvalo zakašľanie. Obaja sa od seba vyľakane odtrhli a keď sa obrátili, prekvapene otvorili ústa a ostali civieť na skupinu ľudí, ktorá sa na nich usmievala. Stál tam Burt s plastovým kelímkom karamelového kapučína; Finn so svojim všadeprítomným priblblým úsmevom; Puck, ktorému sa podozrivo leskli oči; Santana a Brittany, ktoré Blaine takmer nespoznal bez ich roztlieskavačských uniforiem; Sam so svojou novou priateľkou, ktorá sa na Kurta a na Blaina dívala ako na exemplár nejakého nechutného hmyzu; Quin so širokým úsmevom na tvári a malým plyšovým medvedíkom v rukách; Mike s Tinou sa držali za ruky a momentálne si hľadeli do očí a nechýbal ani Artie. Do očí im obom bila neprítomnosť vždy veselej Rachel, ktorá do New Yorku odletela už minulý týždeň so svojimi oteckami, aby stihli vybaviť všetky formality ohľadne ubytovania a Mercedes, ktorá sa s Kurtom bola rozlúčiť už včera, pretože dnes ráno odchádzala k svojej sestre do Kalifornie.
Čo ich však prekvapilo ešte viac, bola hŕstka Slávikov, ktorí sa prišli rozlúčiť s Kurtom ako svojim bývalým členom a tiež podporiť svojho priateľa Blaina. Boli tam Wes, David, Nick, Jeff, Trent, Thad a dokonca aj Sebastian. Bol to naozaj krásny pohľad, všetci bývalí konkurenti sa zišli ako priatelia, aby sa mohli rozlúčiť s človekom, ktorého mali radi a ktorý si získal ich srdcia.
„Čo tu všetci robíte?“ pýtal sa ich Kurt s úžasom.
„Snáď si si nemyslel, že ťa necháme odísť bez rozlúčenia,“ usmievala sa Quin a podala mu medvedíka s červenou mašličkou okolo krku.
„Ja, ja neviem čo mám povedať,“ vykoktal Kurt a všetci sa na jeho prekvapenom výraze zasmiali. „Ďakujem vám.“
Potom sa ozval Burt, „Kurt, je čas ísť.“
(A/N: Tuto si odporúčam pustiť doprovodnú pieseň k tejto poviedke: It’s So Hard To Say Goodbye To Yesterday… k textu sa dostanete o chvíľočku. BTW, pesnička začína až po 15 sekundách, ale lepšiu verziu som nenašla)
Smiech utíchol a všetci sa nahrnuli ku Kurtovi. Blaine odstúpil a postavil sa k Burtovi, ktorý ho potľapkal po pleci.
Všetci po jednom Kurta vyobjímali. Finn ho chlapsky pobúchal po chrbte tak silno, že mu takmer vyrazil dych; Puck sa mu na pleci rozvzlykal a povedal, že mu bude chýbať – čo Kurta pomerne dosť šokovalo, keďže nikdy neboli s Puckom najlepší priatelia, ale nech… Santana a Brittany ho objali a pobozkali na obe líca, Tina s Mikom urobili to isté – u Mika až na ten bozk, a Artie taktiež Kurta poriadne vyobjímal. Slávici k nemu po jednom prikročili a podali mu ruku. Dokonca aj Sebastian sa mu zadíval do očí a pevne mu stisol dlaň.
Potom sa Kurt obrátil k svojmu otcovi, ktorému padol do roztiahnutých rúk a zotrval tak niekoľko minút. Ani sa nesnažil brániť slzám, ktoré mu už zase vytekali z červených očí.
A nakoniec nadišiel okamih, ktorý sa Kurt snažil oddialiť. Blainovi sa doslova vrhol do náručia a nechal sa ním držať. Teraz už otvorene plakal, rovnako ako Blaine. Jeho snaha neplakať skôr, než Kurt nastúpi do lietadla bola márna. Tak len Kurta držal a medzi bozkami mu do vlasov šepkal, ako veľmi ho miluje.
Keď sa od seba odtrhli, všimli si, že všetky dievčatá – okrem Samovej priateľky, na ktorú sa práve Sam teraz mračil – mali v očiach slzy a chlapci ich nemotorne potľapkávali po pleciach.
Práve vtedy sa letiskovou halou rozľahol hlas oznamujúci všetkým cestujúcim do New Yorku, nech sa pripravia na poslednú kontrolu a na odlet. Kurt sa na všetkých posledný krát usmial, pobozkal Blaina a postavil sa do radu svojich spolucestujúcich.
Okamžite sa však obrátil späť k svojim priateľom, keď mu do uší doľahol ich hlas:
How do I say goodbye to what we had?
The good times that made us laugh
Outweigh the bad.
Neveriacky si rukou prikryl ústa a započúval sa do piesne, ktorú mu všetci spievali. Jasne mohol počuť Blainov hlas, ktorému nádherne kontrovala Santana a celé to úžasné prekvapenie uzatváral doprovod Slávikov.
I thought we’d get to see forever
But forever’s gone away
It’s so hard to say goodbye to yesterday.
I don’t know where this road
Is going to lead
All I know is where we’ve been
And what we’ve been through.
Celá letisková hala, všetci ľudia aj personál sa započúvali do tej nádhernej piesne a keď prišiel rad na Kurta, aby podal svoju letenku, akoby sa mu zastavil čas. Nebol schopný vnímať nič iné len tú srdcervúcu melódiu. Jedna jeho polovica naňho kričala, aby sa okamžite obrátil a ostal so svojim otcom, so svojimi priateľmi a s Blainom, ktorý do rozlúčkovej piesne vložil celé svoje srdce a emócie.
If we get to see tomorrow
I hope it’s worth all the wait
It’s so hard to say goodbye to yesterday.
And I’ll take with me the memories
To be my sunshine after the rain
It’s so hard to say goodbye to yesterday.
Blaine videl v Kurtovej tvári jeho vnútorný boj, ktorý zvádzal aj on. Jeho srdce ho nútilo rozbehnúť sa za Kurtom, hoci jeho racionálna časť mu tvrdila, že takto je to správne. Je to Kurtov život, Kurtov sen a jeho budúcnosť.
Keď doznela pieseň a mohutný potlesk, Kurt sa akoby prebral z tranzu. Venoval svojim priateľom posledný uslzený pohľad a posledný úsmev, a podal letuške svoju letenku. Nasledujúcich pár minút poriadne nevnímal, vedel, že nasledoval ostatných po chodbe a potom až do lietadla, kde sa mechanicky posadil a vytiahol svoj mobilný telefón, kým ešte mohol. Rýchlo naťukal správu, stlačil odoslať a vypol si mobil.
***
Keď im Kurt zmizol z pohľadu, v Blainovi akoby sa niečo zlomilo. Hlasno sa rozvzlykal a vložil si hlavu do dlaní. Pribehli k nemu Nick, Jeff, Quin a Mike a odviedli ho k lavičke, na ktorú ho usadili. Quin ho pohladila po ramene a Blaina sa jej schúlil do náručia, pričom natočil hlavu tak, aby videl na lietadlo, ktoré malo každú chvíľu vzlietnuť. Ešte stále niekde v kútiku duše dúfal, že Kurt z tej tmavej chodby, ktorou pred chvíľou odišiel, vybehne a vráti sa späť k nemu.
Tak sa sústredil na svoje myšlienky, že sebou vyľakane trhol, keď si niekto sadol vedľa neho a prihovoril sa mu, „Len plač, Blaine. Uľaví sa ti. Viem, že ti bude chýbať, ale už o pár hodín sa s ním budeš môcť znova aspoň rozprávať. Takéto lúčenia sú vždy ťažké, ver mi.“
Blaine sa prekvapene zadíval na Sebastiana, ktorý sa zdal byť stratený v spomienkach. Potom však svoj pohľad stočil k Blainovi a povzbudivo sa usmial. Blaina znovu niečo vyrušilo, tentokrát to bol telefón, na ktorom mu blikala prijatá správa:
Už teraz mi chýbaš, láska. Budem na teba myslieť až pokiaľ nedoletím a nezavolám ti, že som v poriadku. Milujem ťa. Navždy tvoj Kurt.
Blaine sa so slzami v očiach pousmial a pevne zovrel svoj mobil v dlani. Vždy a navždy, pomyslel si Blaine a myslel na najbližšie týždne bez Kurta. Určite si budú volať každý večer a rozprávať si svoje najnovšie zážitky. Plánovať stretnutie a vymýšľať plány na ďalšie prázdniny a ďalší rok, ktorý budú v New Yorku spolu. To však Blaine ešte nevedel, ako veľmi sa mýli.
Lietadlo sa pohlo a pomaly vzlietlo. Sebastian sa obrátil na odchod a Blaine po pár minútach tiež. Nemalo zmysel tu stáť a nechávať všetkých ostatných čakať. Otočil sa a nespravil ani tri kroky, keď sa za ním ozvala strašná rana. S hrôzou sa obrátil späť k presklenej stene, ktorá poskytovala dobrý výhľad na pristávaciu plochu a vedel, že na obraz, ktorý mal pred sebou nezabudne do konca života. Posledné čo si pamätal bol jeho výkrik a pevné ruky, ktoré sa okolo neho omotali, keď sa snažil vybehnúť von.
Sebastian ho v poslednej chvíli chytil okolo pása a s hrôzou v očiach sa díval na horiaci vrak lietadla, ktoré sa zrútilo niekoľko z výšky niekoľko desiatok metrov. Všetci ostatní sa šokovane nezmohli na slovo a prebrala ich až tupá rana, pôvodcom ktorej bol Burt keď spadol na zem. Tento infarkt už neprežil.
Weronika: Dúfam, že poviedka sa vám páčila. Niektorým sa možno bude zdať celá tá rozlúčka príliš prehnaná a Blaine a Kurt akoby sa lúčili na celý život, chápte ma však, je to naozaj veľmi ťažké lúčiť sa s osobou, ktorú milujete viac ako svoj život hoci len na tie dva mesiace. A Kurt s Blainom majú výnimočne silný vzťah a obaja sú proste také povahy, ktoré všetky svoje emócie prežívajú silnejšie. Toľko k môjmu vysvetleniu.
Ešte čo sa týka pesničky, podľa mňa do tejto poviedky patrí a ak ste si ju pustili, tak uznáte, že sem aj zapasovala. Viem si živo predstaviť, ako prebiehala scéna s tým spevom. Doprovod nerobia žiadne hudobn nástroje, iba zbor - ako ušité pre Slávikov, plus hlavný spevák a speváci.
Ďakujem za to, že ste si moju poviedku prečítali a za každý komentár vám budem veľmi vďačná.
